Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • de

Obsah

Slatinské piesne

 

/99

Pôjdeme, Rozhoň môj, do Slatiny,
vidíme tam ten pekný ľud,
ktorý zvolenské teší doliny
a mierni spevom svoj osud.

/19

Za čím obyčaj žialiť, požiali,
čím baviť, tým sa zabaví,
spieva, čo staré matky spievali,
reč pradedov svojich vraví.

(Andrej Sládkovič: Detvan, úryvok)

Obec Zvolenská Slatina sa nachádza na území okresu Zvolen, v Podpoľaní. Vznikla v 12. storočí. V minulosti patrila k Vígľašskému panstvu vo Zvolenskej župe. Prvá zmienka o obci je z roku 1332: Sancta crux de Solio. Roku 1406 sa spomína ako Zalathna Zolyensis. Bola slobodníckou obcou a od 17. storočia mala výsady kráľovského mestečka. Leží vo Zvolenskej kotline, v doline rieky Slatina v nadmorskej výške 340 m. V obci sa nachádzajú dva kostoly zo 16. storočia . Obyvatelia v minulosti pracovali ako kráľovskí poľovníci, vykonávali kuriérsku a strážnu službu. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, kožušníctvom, sklárstvom, výrobou bryndze a obchodom s obilím. Dnes pracujú v priemysle, doprave, obchode a poľnohospodárstve.

Obec je známa ako významná národopisná lokalita. Miestna folklórna skupina patrila medzi prvé organizované skupiny, ktoré vznikali na Slovensku po roku 1945. Zvolenská Slatina je rodiskom mnohých slovenských kultúrnych dejateľov a tvorivých umelcov. Napr. hudobného skladateľa Mikuláša Moyzesa, spisovateliek Márie Ďuríčkovej a Terézie Vansovej, akademika Dr. Ondreja Pavlíka, akademického sochára Prof. Jána Kulicha, PhDr. Pavla Pašku , husľového virtuóza Rinalda Oláha, scenáristu a publicistu Štefana Martina Sokola, hudobného skladateľa a dirigenta Vladimíra Slujku, dirigentky Eleny Šarayovej ( Kováčovej), hudobného skladateľa a speváka Braňa Hronca, hudobného skladateľa Vojtecha Tátoša a ďalších.

V rokoch 1895 – 1903 ako učiteľ evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, hudobný skladateľ Viliam Figuš – Bystrý, známi aj ako zberateľ a upravovateľ slovenských ľudových piesní. Viac ako dvesto nápevov získal od susedovej dievky – dobrej speváčky, Zuzany Bahýľovej. ( Zbierka V.Figuša-Bystrého „1000 slovenských ľudových piesní“ – Banská Bystrica, B. Klimo 1925 – 1931). V roku 1906 sa mu podarilo vydať v Cyrilo-Metodejskej tlačiarni v Prahe prvý zošit zbierky „ Slovenské ľudové piesne. Vo Veľkej Slatine ( Zvolenská Slatina) sosbieral a klavírnym sprievodom opatril V. Figuss.“ .

Považujúc Zvolenskú Slatinu za jedného z najstarších podpolianskych svedkov, je potrebné pre budúce generácie uchovať čarokrásne spevy, zvyky, kroje a všetky zložky ľudovej kultúry. Zbierka ľudových piesní „ Slatina, Slatina…“ chce tiež prispieť k tomuto počinu.

Duchovným pokrmom našich predkov bola ľudová pieseň. Veď aj dnes sa nie darmo hovorí, že najväčším bohatstvom každého národa je ľudové umenie dedené po svojich predkoch. Veď aj dnes o Slovákoch platí výpoveď, že boli národom spevavým. Takým bol náš podpoliansky – teda aj slatinský ľud zvlášť. Nebolo spevavejšieho ľudu. Či išiel na pole, či ku studni po vodu, či sedel pod praslicou, všade si nôtil. Najradšej si vyspevoval v poli pri žatve, ale hlavne pri hrabaní sena. Túto prácu vykonával vo sviatočných šatách.

Cez letné a jesenné večery si mládenci často zanôtili hore dedinou. Väčšinou sa spievalo kolektívne, ale pre svoje potešenie si kde – kto vyspevoval pri práci aj sám.

Veľa ľudových piesní sa spievalo na svadbách, kde sa naskytla príležitosť predviesť svoje spevácke umenie pri spievaní „poza stoly“. Každý svadobný hosť si musel rozkázať pieseň, ktorú mu muzikanti zahrali, ostatní hostia sa k spevu pridali. To bola zábava, ale aj praktická škola spevu. Každý sa snažil zaspievať čo najkrajšie a takú pieseň, ktorú pred ním ešte nikto nespieval. Svadobníci si tak rozširovali svoj repertoár.

V čase, keď sa manželstvá uzatvárali často z hospodárskych dôvodov ( spájanie majetkov, rolí a pod.) a v mnohých prípadoch rozhodovali o osude svojich detí rodičia, vznikalo okolo tejto problematiky mnoho piesní (nešťastná láska). Ale poznáme i také, v ktorých mladých ľudí spájajú úprimné city.

Najbohatšie obdobie na zvyky a na rôzne zábavy bola na dedine zima. Najmä roľníci mali viac voľnosti a čas si krátili spevom, ktorý sa často ozýval z príbytkov Slatinčanov, kde sa priadlo, páralo perie alebo len tak besedovalo. Počas dlhých večerov sa veru udialo všeličo, čo obyčajne pripravila skupina slatinských mládencov. Boli to domáce hry a šantenia.

Vyčerpať celý piesňový poklad by bolo nad ľudské sily. Pieseň sprevádzala ľudí od Nového roka do Silvestra, od kolísky až po hrob. V okolí, kde sa stalo niečo výnimočné, hneď to dievky „sklepali“ do veršov a o týždeň už pieseň spievali po celom kraji. Koho chceli vychváliť, či na posmech obrátiť, zložili o ňom pieseň a spievali si ju. Takéto piesňové novinky (častušky) sa objavovali i zanikali znenazdania rýchlo a často.

Ako všetky ľudové piesne, tak aj tieto v našej zbierke, sú verným obrazom o živote predchádzajúcich generácií. Ich texty sme sa so spoluzostavovateľom usilovali zapísať v slatinskom nárečí, aby nestratili jeden z charakteristických znakov svojej oblastnej príslušnosti. Pri tom nám však prišli do cesty rozličné ťažkosti, ktoré zmarili možnosť urobiť tak dôsledne. U spevákov – informátorov sa nenašla úplne dôsledná výslovnosť, čo sa zračilo najmä pri vyslovovaní textov. Jednako isté nárečové zvláštnosti budú zrejmé i z tejto publikácie.

Spevné aktivity a pozitívny vzťah k ľudovej piesni sú v Slatine známe. Odjakživa tu pôsobili známe i menej známe osobnosti – interpreti ľudových piesní. Žiaľ zo starších kronikárskych zápisov, ani z rukopisu pripravovanej monografie sa mi nepodarilo zistiť ich mená, okrem už spomínanej Zuzany Bahýľovej. Po roku 1945 boli známi títo sólisti: Ján Kulich – Masliar, Ján Šouc, Ing. Ivan Paška, Mária Výbohová, Zuzana Baculíková, Anna Brachnová, Ján Kurnas, Pavel Žlnka a iní. Medzi súčasných interpretov patrí Elena Baculíková, Veronika Lalíková, Jozef Svintek, Anna Výbohová, Ing. Martin Pavlík.

Dnešná mladá generácia prijíma hudbu zväčša pasívne a s ľudovou piesňou sa stretáva zriedka. Kladný vzťah detí k ľudovým tradíciám formuje Školský klub detí Základnej školy Terézie Vansovej, najmä vychovávateľka Bc. Aneta Konôpková.

Vo Zvolenskej Slatine a v priľahlých obciach sa dnes inak trávia dlhé zimné večery, inakšia je tu dnes svadba a mnohé iné životné javy, ako to bolo ešte pred niekoľkými rokmi, keď prácu i odpočinok, vretono a kolovrat, svadbu i krstiny a mnohé iné príležitosti sprevádzala pieseň a hra. Spevavé ústa pomaly nemejú. O najzaujímavejších zvykoch, o dojemných melancholických pesničkách sa musím vypytovať medzi staršou generáciou. Naše slatinské dievčence a mládenci nezdedili všetky odtienky zvykov, spevov a hier od svojich hrdých predkov. Odplávajú dolu vodou na večné zabudnutie ? Preto som si vzala na pomoc zhovorčivých slatinských „pamätníkov“, historické a monografické pramene i príručky. Preto zbierame naše ľudové piesne kým je ešte čas. A nielen zbierajme, ale ich aj radi spievajme. Aj naša zbierka chce ukázať, že sú naše piesne krásne, vzácne, súce našej pozornosti. Takto ony nadobudnú zase dávnu vážnosť a ľudia si ich budú spievať, pestovať a odovzdávať z pokolenia na pokolenie. Budú sa nimi zušľachťovať umom i citom.

Zuzana Pavlíková