Exporty do RSS

RSS 0.91 RSS 1.0 RSS 2.0 Atom 1.0

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 2
DNES: 408
TÝŽDEŇ: 3739
CELKOM: 188597

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, sobota 16. 12. 2017
1 °C -9 °C
sneženie, slabý severozápadný vietor
vietorSZ, 1.7m/s
tlak942.93hPa
vlhkosť91%
sneženie7.4mm

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • de

Obsah

Významné osobnosti Zvolenskej Slatiny

 

Terézia Vansová /1857-1942/ – spisovateľka, redaktorka

Narodila sa v rodine ev. farára Samuela Medveckého a Terézie, rod. Langeovej, vo Zvolenskej Slatine /Veľká Slatina/ dňa 18. apríla 1857 spolu s bratom Ďurkom ako 7. dieťa. Rodina Medveckých žila čulým národným slovenským životom. Na fare u Medveckých sa často stretávali naši významní národovci minulého  storočia. Toto rodinné ovzdušie sa neskôr odrazilo i v literárnej tvorbe spisovateľky.

Prvé základy vzdelania získala Terézia Medvecká od svojho otca. Po vychodení ľudovej školy v rodisku, v dvanástom roku, ju rodičia dali na výchovu do dievčenskej školy v Banskej Bystrici, kde sa rok zdokonaľovala v štúdiu cudzích jazykov, najmä nemčiny. Ďalší rok potom prežila v maďarskom ústave v Rimavskej Sobote. Tým sa jej štúdium na školách skončilo. Na jej ďalší vývin vplývali aj dlhšie pobyty u sestier vo Zvolene, Nižnom Skálniku a v Drienčanoch a chýbajúce vedomosti si dopĺňala i samovzdelávaním. Nebolo to ľahké, pretože po návrate do rodičovského domu boli na prvom mieste domáce práce, až po ich vykonaní mohla siahnuť za knihou. Veľmi skoro sa začala zaoberať myšlienkou stať sa spisovateľkou.

Ako 18-ročná /1875/ sa vydala za ev. farára Jána Vansu, s ktorým odchádza na jeho chudobnú farnosť do Lomničky na Spiši. Tu sa jej narodilo i zomrelo jediné dieťa – syn. Svoju bolesť vyliala do nemecky napísanej básne.

V januári 1882 Vansovci sa presťahovali na Pílu pri Tisovci, do rodiska Jána Vansu. Tu prežili 30 rokov naplnených intenzívnou prácou pre pozdvihnutie hospodárskeho a kultúrneho života gemerského ľudu. V národne živom ovzduší neďaleko Tisovca sa Terézia Vansová zúčastňovala na mnohých spoločenských, kultúrnych a literárnych podujatiach. Jej úsilie vyvrcholilo vydávaním a redigovaním Dennice /od r. 1898/, ktorá bola prvým slovenským ženským časopisom. Vo svojej aktivite pokračovala aj v Banskej bystrici, kam sa presťahovali v roku 1911 po manželovom penzionovaní. Po mužovej smrti /1922/ sa Vansová so zvýšenou energiou dala do ďalšej práci. Svojimi príspevkami zásobovala časopis Živenu a v roku 1920-1924 pracovala ako redaktorka Slovenskej ženy.

S menom Terézie Vansovej sú úzko späté začiatky slovenského ženského hnutia. Aktívne pracovala v prvom spolku slovenských žien – Živene. Od roku 1894 vykonávala funkciu jej predsedníčky.

Umrela v pomerne vysokom veku, 85-ročná, 10.10.1942 v Banskej bystrici, kde je aj pochovaná na ev. cintoríne, zanechajúc nám i budúcim pokoleniam svoj odkaz – rozsiahle literárne dielo.

Mária Ďuríčková – 29.09.1919 – 15.03.2004

Spisovateľka Mária Ďuríčková, občianskym menom Masaryková, rodená Piecková sa narodila v roľníckej rodine 29.09.1919 vo Veľkej Slatine /teraz Zvolenská Slatina/. Ľudovú školu a tri ročníky meštianky vychodila v rodisku. Meštianku dokončila vo Zvolene učiteľský ústav maturitou v Lučenci /1938/. V roku 1947-49 študovala popri zamestnaní na Pedagogickej fakulte v Bratislave kombináciu slovenský jazyk – ruský jazyk. Štúdiá nedokončila, učila na rôznych dedinských, lazníckych a mestských školách: v Hornom Tisovníku, Žitnej, Omastinej, Humennom a v Bratislave, kde žila. Roku 1951 sa stala šéfredaktorkou časopisu Družba a roku 1952 časopisu Zornička. Od roku 1954 bola redaktorkou vydavateľstva Mladé letá a v roku 1969-70 šéfredaktorkou obnoveného Slniečka. Od roku 1971 bola  profesionálnou spisovateľkou.

Mária Ďuríčková si zvolila spisovateľské meno po dievčenskom mene svojej matky. Bola vdovou po popravenom účastníkovi odboja v SNP, učiteľovi Vojtechovi Masarykovi z Uhrovca, a vychovala jedného syna.

Publikovať začala v roku 1951 v časopisoch Zornička a Ohník a o tri roky neskôr knižne debutovala veršovanou Rozprávkou o dedovi Mrázovi /1954/ Naplno sa prejavila ako autorka kníh pre deti a ako zberateľka a upravovateľka ľudovej slovesnosti. Mária Ďuríčková sa vo svojej pôvodnej tvorbe, redaktorskej práci, upravovateľskej i prekladateľskej činnnosti orientovala na citlivé zaznamenanie životných zážitkov detí dospievajúcej mládeže. Ako neobyčajne vnímavá pozorovateľka životných javov svojho okolia vie veľmi poeticky a s humorným ladením premeniť typické školské námety na čarovné a pôvabné príbehy. Počas doterajšieho života vytvorila dielo, v ktorom hranice medzi reálnym a fantastickým nie sú vyhranené a neprekročiteľné, skôr naopak, zámerne sa približujú.

Vo viacerých svojich literárnych dielach, najmä historického charakteru, zachytila a stvárnila životne pravdivý a umelecký obraz našich dejín.

Pôvodnou tvorbou sa jej literárna činnosť nevyčerpáva. Popri redaktorskej a upravovateľskej práci zostavila niekoľko výberov a zborníkov. Z prekladateľskej  činnosti sú známe najmä preklady Nosovových kníh o Nevedkovi a ruské rozprávky ako Bohatier Kremienok, Sedemfarebný kvietok a iné, ktoré svedčia o jej majstrovskom ovládaní jazyka. Známa  je aj jej scenáristická práca v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii.

Jej knihy Dunajská kráľovná a Krása nevídaná sú zapísané v čestnej listine Hansa Christiana Andersena.

Za svoju tvorivú prácu a pevné ľudské postoje dostala viacero verejných ocenení, akými boli Cena Fraňa Kráľa za literatúru od Ministerstva kultúry, Cena Zväzu slovenských spisovateľov. Bola štvornásobnou držiteľkou Ceny vydavateľstva Mladé letá, ďalej nositeľkou Ceny medzinárodného televízneho festivalu v španielskom Gijone za dielo Kľúče od mesta , ďalej európskej ceny za detskú literatúru  Privincie di Trento v talianskej Padove a za knihu Zlatá brána, kde súčasne obdržala aj hlavnú cenu detskej poroty festivalu. Za celoživotné literárne dielo jej Nadácia Matice slovenskej udelila prestížnu Cenu Jozefa Cígera – Hronského, ktorú po prvý raz dostala žena, spisovateľka.

Jej diela spája tri generácie čitateľov. Odkedy vstúpila do literatúry vyšli jej knihy vo viac ako miliónovm náklade. Jej knihy vyšli v 21 jazykoch v Európe a v Japonsku a viaceré boli spracované do filmovej a televíznej podoby.

Mária Ďuríčková sa podstatnou mierou pričinila o zdravý vývoj mladých čitateľov najmä na Slovensku, učila ich milovať svoju vlasť, rodný kraj a láskou poprepletanou humorom a fantáziou smerovať ich k životným pravdám.

POZDRAV RODNEJ DEDINE

….zelené kopce, belasé nebo,

dedina pri jarku, vysoký Háj,

hodvábna tráva, ľúbezná vrava…

Slatina rodná, dobre sa maj!………

Ján Bahýľ – 1856-1916

Na Slovensku sa na prelome 19. a 20. storočia zaradil medzi konštruktérov vrtuľníkov Ján Bahýľ, ktorý svojimi pokusmi predbehol najmenej o štyri roky prvých priekopníkov s motorovými vrtuľníkmi skutočnej veľkosti – Francúzov.

Náš slávny vynálezca vrtuľníka Ján Byhýľ sa narodil 25. mája 1856 vo Zvolenskej Slatine v rodine chudobného roľníka Martina Bahýľa a matky Zuzany rod. Chovancovej..

Po skončení základnej školy v rodnej obci pokračoval na strednej škole Banskej  akadémii v Banskej Štiavnici, kde ho zaujal technický smer. Tam aj v roku 1869 maturoval a získal diplom technického kresliča. Po štúdiách nasledovala vojenská služba. Rok slúžil v Lučenci a ďalší rok v Komárne, kde podal niekoľko podnetných technickým námetov a zlepšení pre uhorskú armádu v odbore techniky a stavebníctva. Všimli si to aj jeho nadriadení dôstojníci a tak ho zaradili do technického štábu, kde ho poverovali dôležitými a zložitými technickými a stavebnými úlohami. Umožnili mu tiež štúdium na Vojenskej akadémii vo Viedni, ktorú v rokoch 1871-1876 s úspechom absolvoval a vyradili ho na hodnosti poručíka.

Ani na štúdiách však neprestal myslieť na sen svojho detstva – zostrojiť lietajúci stroj, ktorý by sa priamo z miesta vzniesol k oblohe.

V rokoch 1876/1878 slúžil ako vojenský staviteľ vo Ľvove a Krakove, kde prišiel na myšlienku zaradiť do armády prostriedok, ktorý by bol mobilný v rozličných terénoch, mohol by strieľať na všetky strany, mohol by prepravovať strelivo i materiál. Jeho myšlienka však nenašla pochopenie vo vedení štábu

V rokoch 1880-1890 pôsobil v Charkove, Petrohrade a Kyjeve. Tam pracoval na projektoch vojenských objektov a opevnení. realizoval niektoré svoje vynálezy, na ktoré dostal i patenty od rakúskeho cisára. Niektoré vynálezy boli z oblasti hydrauliky. Zostrojil tiež parný tank pomocou vlastných finančných prostriedkov, ktoré si sám nasporil a s úspechom ho vyskúšal pred zrakmi ruskej armády. ruská armáda vynález odkúpila a tak mu získané finančné prostriedky umožnili venovať sa vynálezom z oblasti vzduchoplavebnej tehniky..

V rokoch 1890-1891 pôsobil v Dubrovníku, kde projektovali mnohé vojenské objekty a opevnenia a a viedol ich stavbu.

V roku 1892 sa v Bratislave oženil s Rozáliou Schwanzerovou, dcérou zámožného vinohradníka z Rače. V manželstve sa im narodili tri deti, dve dcéry Frida  a Vilhelmína  a syn Gustáv, ktorý zomrel 4.6.1978 ako 83-ročný v Bratislave.

V rokoch 1892-1895 pôsobil  v juhoslovenskom Trebeníku, kde sa zaoberal konštrukciou mnohých vynálezov. Roku 1894 zostrojil vznášacie balóny kombinované so vzdušnou turbínou, ktoré úspešne vyskúšal a dostal na ne patenty. Hlavným jeho cieľom bolo zostrojiť lietajúci stroj, ktorý by sa pomocou vztlakových vrtúľ vzniesol priamo z miesta do výšky. Jeho hlavná myšlienka, konštrukcia vrtuľníka s dvoma stupňami štvorlistových ružíc, s motorickým pohonom na benzín začala sa plniť a dokončil ju v Bratislave. Od cisára Františka Jozefa I. dostal 13.8.1895 patentnú listinu č. 392 konštrukčne zlepšený vrtuľník postavil v roku 1901, na ktorom sa vzniesol viackrát do výšky pol metra. V roku 1903 sa vzniesol do výšky 1,5 m  a 5.5.1905 sa vynálezca na svojom stroji vzniesol do výšky 4 metrov a preletel 1500 metrov. Tento pokus zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná organizácia. Po roku 1900 mu udelili 17 patentov na rôzne vojenské a iné technické vynálezy, a to už spomínaný vrtuľník poháňaný benzínovým motorom, ba dokonbinovaný so vzdušnou turbínou, tank na parný pohon. Zostrojil vodné okružné a piestové čerpadlo, vynález výťahu na Bratislavský hrad, spolu s  Antonom Marschallom zostrojili prvý automobil s benzínovým pohonom na Slovensku, tiež vložku do kachlí na lepšie vymetanie paliva, , patent na využitie spádu kanalizačnej siete na výrobu elektrickej energie, v čom je kus novej histórie.

V rokoch 1895/194 bol predsedom vzduchoplavebnej organizácie v Bratislave.

Ján Bahýľ zomrel 13. marca 1916 v Bratislave a pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Sám ešte pred svojou smrťou si vytvoril pomník, ktorý dodnes stojí na jeho hrobe. Nad menom na pomníku sa nachádza trojuholník a kružidlo.

Mikuláš Moyzes    1872 -1944

Mikuláš Moyzes

hudobný skladateľ, organista, pedagóg

V roku 1883-1893 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Revúcej, 1889-1893 na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval a zložil skúšku z hry na organe, v Budapešti vykonal štátnu skúšky z hudby na Maďarskej kráľovskej akadémii a stal sa riadnym profesorom hudby a spevu na učiteľských ústavoch. Pracoval na Slovensku, v Maďarsku a v Rumunsku. Moyzes bol priekopníkom realistických tendencií v slovenskej hudbe, predchodca slovenskej hudobnej moderny. Autor kompozícií, upravovateľ ľudových piesní, najmä z oblasti Zvolena a Šariša. Vydal učebnice hudby, zemepisu, slovenčiny a počtov, čím významne prispel k rozvoju slovenského školstva.